Keď som mal cca 12 rokov, išiel som sa bicyklovať na novom bicykli, na ktorý sme si s bratom zarobili pri polievačke na Veľkú noc. Bola to červená Eska s baranmi a tromi prevodmi. Prešiel som 16km a uvedomil si, že stále vládzem. Tým smerom sa išlo aj k môjmu obľúbenému miestu, kde som mal príbuzných ktorých som mal rád, a ktorí mali radi mňa. Cítil som sa tam úplne slobodne, lebo čo nebolo zakázané bolo dovolené, a dovolené bolo takmer všetko, vlastne všetko čo mňa zaujímalo. Preto nebolo čudo že ma napadla myšlienka pokračovať ďalej na bicykli až tam. Bolo to okolo 60km a vedel som že sa musím aj vrátiť, lebo som doma nikomu nič nepovedal. Keď som dorazil k príbuzným, teta ma nechcela pustiť späť, že zariadi aby sa moji rodičia dozvedeli kde som. Vtedy telefón nebol bežný u každého, nemala ho ani ona, ani my, tak sa pokúšala zovolať od susedov k susedom. Naši susedia zrejme neboli doma, takže sa nedovolala ani opakovane. Nenapadlo ju zavolať na políciu, aby dala vedieť kde som. O deviatej večer sa dohodla so strýkom že ma zoberie domov na motorke. Domov sme dorazili o desiatej. Brat mi otvoril so slovami: "No počkaj ty dostaneš." Otec už chcel ísť na políciu nahlásiť moje zmiznutie. Mama bola v práci na nočnej, a tak som v dusnej atmosfére išiel spať. Ráno ma mama zobudila veľmi zlostne naladená s tým, že mi vybavila detský domov v meste, že ma zbalí a idem. Pre mňa to bol nevýslovný šok... Stratil som všetku citovú istotu ktorú som mal. Všetko čo mi bolo blízke bolo zrazu preč, zaplavila ma nepredstaviteľná hrôza a des. Moji najbližší ma odvrhli. Začal som veľmi plakať a prosiť nech si ma nechajú, strýko plakal so mnou, lebo videl v akom som žalostnom stave. Nakoniec to zbadala aj mama a rýchlo zmenila prístup. Vraj ma chcela len vystrašiť, preto si vymyslela príbeh o detskom domove. Podarilo sa jej to dokonale. Tak dokonale, že nasledujúcich 45 rokov bolo pre mňa peklom. Moja emočná zložka sa zasekla v pocite desu a hrôzy, a ostala v nej až dodnes. Následok je derealizácia a neustály pocit citového ohrozenia. Som stále v strehu, že mi môže niekto citovo ublížiť, čiže v neustálom stave napätia a úzkosti. Dnes v noci som sa zobudil práve s týmto zistením, a začal som to základné citové nastavenie, úzkosť a napätie uvoľňovať. Podarilo sa mi ich znížiť a znesiteľnú úroveň, takže sa mi uľavilo a cítim sa lepšie. Stále to nie je ono, ale som na správnej ceste k uzdraveniu. Celých mojich 45 rokov vychádzalo z tohoto nastavenia, neustály nepríjemný pocit ohrozenia a derealizácie. Žiadny pozitívny duševný základ. Moja mama ani moja teta si neuvedomovali čo spôsobujú, inak by to neurobili. Neboli dosť citlivé k situácii. Zamerajte svoju pozornosť k svojmu základnému cíteniu, aký pocit sa v ňom nachádza, a čo ho stvorilo. Uvoľňujte ho, pretože on je príčinou vašeho utrpenia. Musíte zmeniť svoje základné citové nastavenie, aby sa váš život dal do poriadku. 














































































 
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one