Môj príbeh derealizácie Budem sa snažiť postupovať chronologicky, tým pádom začínam pri tom čo si popravde ledva pamätám. V hlave sa mi vynára myšlienka že derealizácia nebola vždy v mojom živote prítomná, pravda je však taká že moja pamäť si nie je schopná vybaviť ako som moju každodennú realitu pred derealizáciou vnímala. Útržkové spomienky mám na jej nástup, teda pamätám si isté začudovanie nad tým čo sa s mojou realitou deje, pamätám si že približne v štrnástich rokoch som začala vnímať istú zmenu keď príde na moje vnímanie. Môj opis tohto prežitku bol „dojem akoby mi na realitu padá dážď“. Vrhalo ma to do istej formy izolácie od okolitého sveta/ ľudí, a však zároveň to vo mne vzbudzovalo fascináciu a existencionálne otázky, čo by som nenazvala zlým dôsledkom. Dôležitý faktor je že ma vtedy nenapadlo nad týmto stavom mysle rozmýšľať ako nad psychickou poruchou. Od mala trpím OCD, brala som aj lieky, navštevovala psychologičku, psychiatričku atď. v skratke bola som o nej poučená a naučila som sa rozoznávať jej vzorec, kt. je patrične odlišný od zdravého myslenia. Predsa, symptómy OCD sa dajú pozliepať do istej logiky, dá sa rozpoznať (pokiaľ sa nevyskytujem v intenzívnej fáze) ktorá myšlienka je obsesívna a ktorá nie. OCD v skratke ovplyvňuje v prvom rade myšlienky, na rozdiel od derealizácie ktorá ovplyvňuje celá stav mysle, vnímanie, bytie. Derealizácia mi prišla ako niečo natoľko surreálne že som to nevedela prisúdiť pragmatickej veci ako je kategorizovaná psych. porucha. Nešlo totiž o myšlienky ktoré vyčnievajú, bolo to celé moje bytie ČO VYČNIEVA. Ku presnejšiemu opisu prežitku derealizácie sa dostanem neskôr v obdobiach kde si prežitok podrobnejšie pamätám a teda aj neskôr v opise stavu súčasného. Ku ranému obdobiu kde som začala vnímať zmenu vo vnímaní, dodám ešte dve veci; Po prvé, z tejto zmeny vnímania som usúdila že sa oddeľujem od celého sveta. Neusúdila som že sa jedná o poruchu, ktorou by mohlo trpieť viac ľudí, usúdila som že jednoducho ja som nepodarok čo nezapadá do tohto sveta. Neprisudzovala som to niečomu vecnému, logickému, reálnemu, celú vec som ponímala ako niečo čo nesúvisí s realitou. Nemala som ani potrebu to riešiť, opravovať, jednoducho som zobrala na vedomie že som „dajaká iná“. A druhá dôležitá vec ktorú je verím potrebné zmieniť, je že približne rok pred tým než si pamätám nástup tejto zmeny vnímania, som taktiež začala užívať alkohol a marihuanu. Verím že práve tá marihuana mohol byť celkom dramatický spúšťač, bola som v zlej partii ktorá nebrala na vedomie že trinásťročné dievča by do seba rozhodne nemalo dávať naraz tri bongá/ plastové fľaše dymu marihuany (úprimne netuším koľko je to v prerátaní na gramáž). Pamätám si že ma táto droga napr. doviedla do stavu „časovej slučky“ teda vnímala som každú prebehnutú sekundu tak akoby sa mi už nekonečno rázy stala a stane. Príjemné to určite nebolo, neprestala som vtedy však i tak lebo som chcela „zapadať do partie.“ Čiže takéto časové slučky som si „užívala“ minimálne každý druhý týždeň. Po hodnú dobu sa moje vnímanie/ prístup ku nemu nemenil. Jediná zmena nastala možno v tom že som si dupla a konečne prestala frekventovane užívať obrovské množstvá marihuany, aj keď sa nasledujúce roky stalo že som si občasne dala malé množstvo, tak to takmer nikdy nebolo také kde by bola prekročená hranica za ktorou mi droga intenzívne mení prežitok reality, času, priestoru, zraku atď. Nasledujúci míľnik ktorého sa viem chytiť keď príde na vývoj derealizácie, je rok keď som mala šestnásť. Mala som najlepšieho kamaráta, ktorý údajne vycestoval zo svojho tela a odvtedy pociťuje zvláštne zmeny vnímania; Realita akoby za sklom... Objekty v priestore akoby sa od seba členia – niečím viac než je priestor samotný – akoby je každý objekt (napr. stolička, stôl, stena) vnímaný v oddelenej sfére... Izolovanosť od okolitých ľudí tým že je takmer permanentne sústredený na svoje samotné vnímanie, ktoré mu príde niečím iné od toho, aké zvyklo bývať... Fascinácia vnímaním ktorú nik nevie zdielať keďže vnímanie je pre ľudí niečo samozrejmé a nemenné pokiaľ neužijú nejaký druh omamnej látky.... – Po tom ako mi kamarát opísal tieto veci som si uvedomila že aha, počkať, čiže možno nie som ja oddelená od tohto sveta, možno je nás v tom svete viac, nás čo sme „iný“. Na jednu stranu to bola radostná obroda v mojom živote, keďže padol faktor kompletnej izolácie od celého sveta. Zároveň sa tu však objavilo niečo veľmi problematické. Môj vtedajší najlepší kamarát je chlapec, ktorý má bohužiaľ veľmi dobabraný vzťah so sebou samým. Má tendenciu skĺzať do fanatizmu, utvrdzovať sa o svojej osobe tým že sa prikláňa ku umelým pravdám a následne manipuluje okolie k tomu aby tieto pravdy tiež prevzalo za svoje. Toto sa ukazovalo aj pri menších školských drámach, napr. keď voči nemu niekto povedal niečo nepekné, alebo iba čisto nesúhlasil s jeho názorom, tak ho psychicky šikanoval kým tento výrok nezmenil. Ukazovalo sa to aj pri väčších školských drámach, a to napr. keď chcel mať čistý priemer a pani slovenčinárka mu odmietla pozmeniť dvojku na jednotku, keďže jeho práca jednoducho nebola hodná jednotky. Jeho reakciou na to bolo rozšírenie falošných klebiet o sexuálnom vzťahu danej učiteľky s jej žiakom a naburcovanie celej školy k tomu, aby voči danej učiteľke podpísala petíciu. A tento jeho manipulačný, svojej pravdy utvrdzujúci aspekt, sa ukázal aj pri dráme, ktorá zasiahla mňa osobne najviac. Vec sa má tak že tento (v tom čase) najlepší kamarát , si zdá sa podobne ako ja, nedal čas zistiť o čo sa vlastne pri zmene jeho vnímania jedná. V čom však medzi nami nastal rozdiel bolo že pokým ja som neprisudzovala môjmu odlišnému vnímaniu žiadne dané príčiny, on okolo toho zvládol spraviť celú novú teóriu. Prisúdil to niečomu ezoterickému ( Tu mimochodom uvádzam fakt, že do tohto momentu ako toto píšem, si ja sama nedovolím pevne prehlásiť že derealizácia spočíva buď v niečom ezoterickom/spirituálnom alebo je to čisto psychická porucha, pravda je že toto nemôžem vedieť. Osobne si viem na môj prežitok aplikovať niečo z oboch možností.), prehlásil že sme dosiahli nový stupeň poznania, nový stupeň vnímania reality. A teda, „že sme niečo viac“. V tom čase som ešte nebola ani blízko k poznaniu toho ako moje detstvo prispelo ku pocitu kompletnej bezvýznamnosti. A tak sa ublížené dieťa vo mne kamarátovho prehlásenia o nadradenosti chopilo v priebehu stotiny. Po hodnú dobu sme spoločne plávali v tejto novej skutočnosti, o tom že sme spoznali „niečo viac“. Približne až po priebehu roku sa nás vzťah začal rozpadať. Silný vplyv na rozpad vzťahu mala aj „kauza kultu dereálky“ (tak som to v tom čase nazvala). Kamarát začal totiž toto svoje osvietenie rozširovať po škole, začal opisovať tento nový magický stav vnímania a začal ľudí verbovať k tomu, aby pod jeho vedením tento stav taktiež spoznali. Obaja sme navštevovali umeleckú školu, kde asi každý druhý človek trpí na úkor nevyriešených tráum z detstva a má urgentnú potrebu niekam zapadať. Čo sa snažím povedať, je že táto jeho verbovačka mala úspech. Z „mimózy“/ „dereálky“ - tak sme to nazývali (s názvom dereálka prišiel kamarát, čo ma úprimne núti zamýšľať sa nad tým či si predsa neurobil prieskum a nepozmenil ho podľa svojej potreby) sa stal na škole trend. Mať dereálku bolo štýlové. A tu som začala nervačiť. Áno, stav derealizácie ma zvykol aj fascinovať, ale vo veľkom merítku to bolo najme niečo čo mi obmedzuje život, izoluje ma od vonkajšieho sveta, odoberá mi vnem každodennej reality... a niečo takéto som nepriala nikomu. To čo kamarát prezentoval ako niečo ezoterické a „vyššie“, mohlo byť pre veľa ľudí jednoducho obmedzením ich každodenného života, totiž nie každý má komplex skrz ktorý ho teší že sa niečím líši od druhých, keďže to prisúdi tomu že táto inakosť značí že je niečo „viac“. A žiaľ v priebehu krátkeho času som si všimla, že veľa ľudí začína tvrdiť že naozaj pociťuje tento „stav dereálky“. Nechce sa mi veriť že na jednej škole sa strelo desatoro individuálov z ktorých každý trpí derealizáciou. Plus väčšina ľudí na škole začala tieto prežitky derealizácie vnímať až po tom ako im boli opísane. Pre toto uvádzam pre mňa celkom zaujímavú skutočnosť, a to že derealizácia verím vie byť vyvolaná pseudom. Pred tým ako sa presuniem ku následnému životnému obdobiu, v ktorom som si konečne začala robiť vlastný prieskum o derealizácií, ešte uvediem pár zaujímavostí z tohto obdobia, keďže tu už si vybavujem presnejšie spomienky na samotný prežitok stavu derealizácie. Prvá dôležitá vec, je že som pociťovala isté „návaly“. Viem že často zaznievala veta „dnes som mala dereálku“. Teda preto verím že derealizácia nebolo niečo permanentné, boli hodiny, niekedy deň, niekedy viac dní, keď som derealizáciu pociťovala. Momentálne si už viem spomenúť iba na to aké to bolo počas stavu derealizácie, neviem si vybaviť aké to bolo keď som vnímala „normálne“. Viac ku stavu derealizácie; ťažko sa mi sústredilo na celý priestor naraz, akoby ma príliš zahlťoval, nevedela som vstrebať celok, musela som sa sústrediť na jednotlivé objekty. Problém bol v tom že samotné objekty akoby sa niečím oddeľovali, niečím nehmatateľným čo presahuje samotnú vzdialenosť a priestor. Čim viac objektov v miestnosti, tým väčší zmätok. Tak isto bol problém so zvukom, veľa zvuku naraz ma vedelo rozrušiť, cítila som sa dezorientovane. Akoby si jednoducho oddelené zvuky a obrazy neviem spojiť do celku. Toto všetko pociťujem doteraz. Veľký problém mám napr. s nákupnými centrami, tam som úplne mimo. Druhá a posledná vec ktorú spomeniem z tohto obdobia je, neviem to nazvať inak ako istá bezslovná telepatia. Nerada zniem smiešne najme keď tento text má prispieť kvázi odbornému výskumu derealizácie, inak to však nazvať neviem. Jedná sa o jav, ktorý sa stáva naraz obom osobám pritom ako práve prežívajú stav derealizácie. Prvý krát som si to všimla, keď sme sa s vtedajším kamarátom snažili opísať náš vnem. Miesto použitia slov sme však mlčali a jediné slovo ktoré sa objavilo bolo „vieš“. A my sme naozaj VEDELI. Nejedná sa o emóciu, myšlienku, ale o jednoduché vedomie toho že práve zdieľame spoločný vnem reality. Bez slovného opisu nášho prežitku sme vedeli že druhá osoba má to isté vnímanie, vedeli sme lebo naše vedomie bolo v tom čase spoločné. Akoby sa zrušil pojem „môjho vedomia“ a „tvojho vedomia“ a ostalo jednoducho „vedomie“ (ktoré zahŕňa oboch). Tento prežitok spoločného vedomia sa mi stal s viacerými ľuďmi v súvise s derealizáciou. V sedemnástich mi nastalo celkom kruté životné obdobie. Mimo rozchod a problémy v rodine zaúradovalo aj to že som vlastne prvý krát v živote bola sama, do tohto bodu som totiž vždy mala nejakého najlepšieho kamaráta/ kamarátku. Po tom ako sa mi rozpadol vzťah s už spomínaným chlapcom, som ostala opustená. Toto, plus zlomené srdciečko po prvom vážnejšom vzťahu a psychika/ vnímanie na minďár, ma doviedli až ku drogám ako napr. extáza, neskôr i pervitín. A neviem či sa mi derealizácia pretransformovala z občasných návalov do konštantného každodenného stavu pred alebo po drogách. Je pravda že spomienky na toto obdobie mám dosť roztrieštené, nebrala som síce drogy zas každodenne, možno tak 2 krát do mesiaca, ale moja pamäť dekaduje všeobecne čiže už aj toto množstvo drog prispieva k tomu že si toho veľa nepamätám. Obdobie ku ktorému sa teraz budem vyjadrovať sú približne 2 roky môjho života a aj keď si nepamätám všetko, pamätám si zopár zaujímavých vecí keď príde na derealizáciu. 

















































































 
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one