Pre uvedenie do obrazu; ako som už spomenula, stav derealizácie prerástol do konštantného, teda nebola chvíľa keby som stav derealizácie nepociťovala (mimo drôg ale k tomu sa dostanem). Až približne po roku, keď som začala množstvo drog obmedzovať, som začala byť schopná rozlišovať „percentá“. Teda v preklade, vedela som pocítiť že niektoré dni nie je derealizácia až tak intenzívna a ťaživá ako iné dni. Tiež som si konečne zistila že sa vlastne jedná o psychickú poruchu, a však po prieskume toho že na Slovensku sa tomu skoro nikto nevenuje a vlastne na to nie sú ani overene funkčné lieky a zatiaľ najúspešnejšia liečba boli elektrošoky niekde vo Švajčiarsku, ma celkom prešla chuť sa tomuto venovať prostredníctvom lekárskej pomoci. Našla som si vlastné spôsoby, ktoré veru rozhodne neboli zdravé. A tu sa dostávam ku drogám. Ako prvú spomeniem nie toľko nápomocnú extázu, keďže ku pervitínu mám čo to viac rozvinúť. O extáze musím prehlásiť že je to tá najhoršia vec pre človeka s derealizáciou aká môže byť, ak sa bavíme o dlhodobejších následkoch. Veľa ľudí mi spomínalo, že niekoľko dní po extáze trpia emočným pádom, sú smutný, plačú atď. Toto som ja nikdy nezažila. Namiesto toho ma úplne ODPOJILO. Derealizáciu som už i tak mala dosť silnú, často som mala dojem akoby v mojej realite ani nie som poriadne prítomná, akoby vstrebávam okolitý svet tak na desať percent. Po extáze to kleslo na možno tak úlomok percenta. Celý okolitý priestor mi nedával žiadnu logiku, zrak, sluch, hmat – aj napriek tomu že som ich vnímala akoby sa mi jednoducho nevedeli poriadne dostať do mozgu. Akoby len tak plávam v okolitej hmote a nerozumiem ničomu čo vnímam... stôl, okno, stolička, akoby sa pozerám na vyblednuté obrázky za sklom. Takýto stav sa držal okolo týždňa po užití extázy, po priebehu času sa mi vnímanie obnovilo do trošku menej ťaživej derealizácie. Úplne naopak to bolo s pervitínom. Doteraz tvrdím že to je tá najhoršia droga, práve preto že bola tá najlepšia – o to ťažie sa jej vzdávalo. Totiž čas počas ktorého som v sebe túto drogu mala, bola jediná doba keď som mala dojem že sa nachádzam v realite, že realitu plne vstrebávam. Boli to jediné hodiny kde dostávam celých sto percent. Ono, pervitín sám osebe inak nemá žiadne prazvláštne účinky, úprimne som nikdy nechápala prečo by ho bral človek čo nemá derealizáciu :-D . Vlastne hlavný dôvod prečo pervitín zmieňujem, je že počas derealizácie sa jedná aj o imbalanciu chemikálií v mozgu, a zdá sa že metamfetamýn ju dokáže nejakým spôsobom „poopraviť“. Nie o som chemik čiže netuším ktorá zložka presne na mozog pôsobí a tiež by som určite nenavrhovala metamfetamýn do liečby derealizácie zahŕňať, z dlhometrážneho hľadiska je to úplne kontraproduktívne, každopádne príde mi to ako zaujímavý fakt. Ono, nie som v tomto zážitku totiž dokonca jediná... doteraz blízka kamarátka čo derealizáciou tiež trpí a v tom období si tieto ťažké časy „užívala“ so mnou, spomína že tiež skrz pervitín dokázala pocítiť odchod derealizácie. Akoby som teda opísala realitu? Je ostrá, nič nie je zahmlené, nemáte dojem že sa musíte ku svojmu zraku dobíjať cez horu cementu. Zvuk vám nepríde akoby ho musíte loviť zo spodku mariánskej priekopy. Vnem okolitého sveta tu jednoducho bez námahy je a už vás nebolí váha vášho zastretého vnímania. Tak si pamätám úseky reality. A zaujímavá vec na samotnom pervitíne bolo to, že na rozdiel od extázy som nasledujúce dni/ týždne po ňom nepociťovala úpadok môjho vnímania. Práveže som mala dojem akoby sa na mne ešte tá realita týždeň, dva, ako tak drží. Pociťovala som už síce stav derealizácie ale bol omnoho menej ťaživý než s dlhším časovým odstupom po užití pervitínu. Vlastne práve pre tento jav som pervitín opakovane minimálne raz do mesiaca brala, mala som dojem že mi odstiera hmlu vnímania. Ale tiež je pravda, že keď sa na to teraz pozriem z odľahlejšieho uhľu pohľadu, stav derealizácie bol omnoho horší počas a krátko po tomto mojom drogovom období, než bol pred tým alebo je teraz. Áno, bolo to jedno z mála období keď som frekventovane pociťovala návaly pre zmenu „reality“ , nie návaly derealizácie. A však o to extrémnejšie boli aj stavy derealizácie. Postupne som začala drogy brať výrazne menej, tiež som pozmenila stravu na zdravšiu, začala cvičiť – myslím že v tomto období som vedela rozlíšiť výraznejší nárast „percent“ reality, teda veci sa kúsok zlepšovali. Stále to však nebolo nič moc. A tiež mám dojem že pokým v štrnástich, pätnástich som ešte v derealizácií vedela nájsť ako také čaro, tu už som ho nahmatať nevedela. Nechcela som byť izolovaná vo svojej vlastnej hlave, chcela som uchopiť priestor okolo mňa, chcela som vedieť plne vstrebať západ slnka, nie len si ho pekne predstaviť a tvoriť o ňom kadejaké metafory a úvahy. Nechcela som sa zvíjať v tom aké abstraktné je že naberám dojem akoby ľudia v mojom živote nie sú reálny. Derealizácia už mi neprišla čarovná, bola otravná. Nechcela som o svete polemizovať... polemizovať o tom prečo mám dojem že sa ho plne nezúčastňujem. Toto ma už dávno prešlo. Ja som CHCELA VNÍMAŤ ŽE SOM JEHO SÚČASŤOU. Chcela som vidieť že ľudia v mojom živote SÚ REÁLNY. Chcela som realitu brať vážne. A skrz záves derealizácie som si k tomu nevedela nájsť cestu. Ako vás môže trápiť skutočnosť, keď máte celé dni dojem akoby sa vznášate v inej sfére? Nasledujúci zlom, keď príde na vývoj derealizácie, je leto keď som dovŕšila devätnásť. Išla som si dva mesiace odbrigádovať do Holanadska, do skladu ako picker tovaru. Prvé dni neboli o nič odlišné od posledných dvoch rokov keď príde na stav derealizácie. Derealizácia bola omnoho ťaživejšia, ale v tomto čase už som si všimla, že vždy keď prídem na nové miesto, zmením okolie, tak môjmu vnímaniu chvíľu trvá kým si ako tak zvykne. A aj si zvyklo, približne do týždňa bola derealizácia v jej bežnom pomere, nie príjemnom ale znesiteľnom. Počas vyše mesiacu ktorý som v Holandsku strávila sa stihlo v mojej mysli udiať nemálo vecí. Defacto spomeniem že som skončila pri tom, že som každý víkend užívala kokaín, predpokladám že to na vnímanie má dopad. Ja osobne som to však droge až tak neprisudzovala, kokaín je úprimne v zrovnaní s pervitínom ledva citeľný. Doteraz verím, že čo malo na moje vnímanie omnoho väčší dopad bola forma istého „monitorovania si myšlienok a prítomného momentu“. Začala som čítať jednu spirituálnu knihu a vzhľadom na to že mimo derealizácie ma trápila o čo viac aj OCD, ma napadlo že by bol možno super nápad dostať sa do permanentného stavu „meditácie“. Teda ani na stotinu nepustiť pozornosť z toho čo sa deje v okolitom svete a tiež kam idú moje myšlienky. Nie dlho na to ako som začala túto nepretržitú pozornosť aplikovať, sa začali diať celkom dramatické zmeny môjho vnímania. Prvá a určite pozitívna, je že som mala dojem že moje dni sú mnoho dlhšie, neutekal mi čas, neutekala mi myseľ a aj keď som cez vnímanie stála vnímala istý záves derealizácie, mala som pocit že sa môjho dňa aktívne zúčastňujem. Celá vec neskôr prešla do extrému kde som miesto samotného monitorovania začala myšlienky blokovať, ale toto súvisí omnoho viac s rozvojom OCD než s rozvojom derealizácie čiže to preskočím. Jav čo stojí za zmienenie je že som začala znova zažívať „návaly reality“. Vnímanie som mala číre ako za časov keď som v sebe mala užitý pervitín, a však v Holandsku som tieto návaly zažívala prvý krát triezva. Nebolo to zväčša ani blízko dňa keď som užila koks, aj preto to neprisudzujem droge. Myslím že práve skôr stav nepretržitej pozornosti k tomuto vedel prispieť. Tieto návaly reality sa mi popravde celkom ťažko vstrebávali. Bola som tak pohltená tým že vnímam celistvú realitu, že som úprimne nevedela robiť nič iné než sa obzerať naokolo. Tento prežitok reality zväčša zmizol keď som sa musela presunúť ku inej aktivite než je obzeranie sa naokolo. Potom som sa už ku nemu nevedela z vlastnej vôle vrátiť. Návaly reality vždy prišli náhodne. Bola som z toho však stále nadšená, teda, pokým sa mi nezačala diať pomerne strašidelná vec. Po dlhom „obzeraní sa naokolo“, teda keď som nepustila pozornosť počas návalu reality po hodnú dobu, sa mi realita začala lomiť do niečoho úplne iného. Začala sa mi rozpadať na kusy. Človek musí byť oboznámený s tým aké je to klesať z pervitínu/ teda prežívať dojazd aby tento stav vnímania pochopil. Ja som totiž presne takýto stav začala po návaloch reality dostávať BEZ TOHO ABY SOM UŽILA AKÉKOĽVEK DROGY. A tento stav je veľmi blízko pretkaný s paranojou, mala som dojem že je so mnou prítomná cudzia entina. Viem že toto sa môže podobať schizofrénií (kt. vzniká často po pervitíne) ale celá vec bola čisto v rámci OCD, teda ja som skôr opakovane stresovala nad tým „čo keď tu nejaká entita je“ než by som naozaj videla že tu nejaká entina je (pri návale obsesívnych myšlienok však človek ľahko zabudne že sa iba pýta, a že to na čo sa pýta, tu vlastne vôbec nie je prítomné). Túto entitu som mala tiež zapamätanú z reálnych dojazdov, tak sa mi to možno nejako v mozgu spojilo. V čase keď toto píšem už je to dlhšia doba čo sa snažím od paranoje neutekať, čo ma doviedlo až k poznaniu že táto „entita“ je vlastne časť mojej osoby ktorú som násilne udusila. Tu už ale skĺzam preč od témy derealizácie, čo sa snažím povedať je že dlhší stav prítomnosti v realite ma eventuálne doviedol až ku istej aktivácií podvedomia. Návaly reality sa mi veľmi občasne prihodia aj teraz, a tiež zväčša smerujú ku následnej aktivácií podvedomia maskujúcej sa pod paranoju. Ku odchodu z Holandska ma dokopalo celé množstvo vecí a čo sa týka obdobia po ňom až do teraz (cca rok a pol) to rýchlo zhrniem a potom rozvijem už iba oddelené zaujímavosti týkajúce sa mojich skúseností s derealizáciou. Dosť dôležité je že už vyše roku som neužila žiadne drogy a hej prisahám- toto MÁ vplyv na to, že je derealizácia znesiteľnejšia. Tiež už vyše roku nezvyknem piť veľké množstvo alkoholu. Opica pre mňa totiž nie je len bolesť hlavy a suchoty v ústach. Tieto zanedbateľné veci u mňa od kedy ani nepamätám, sprevádzal aj tlak derealizácie skrz ktorý neviem vyjsť z vlastnej izby. Okolitý priestor ma počas silnej opice doslova bil po hlave. Farby, tvary, zvuky, išli mi po krku. Mala som dojem že ak na mňa vyblafne viac nečakaných vnemov (teda akýkoľvek nový priestor/ zvuk ktorý by som vstrebala po východe z bytu) naraz, vyletím z hmoty a už sa nevrátim. Momentálne vediem zdravú životosprávu, mimo jedla a pohybu sa snažím aj v bytostnom živote dbať na to aby som sa nezahlcovala situáciami, ľuďmi, myšlienkovými vzorcami, ktoré mi robia škodu a bránia v počúvaní toho čo moje ja od seba potrebuje. Našla som ľudí s ktorými viem o derealizácií otvorene komunikovať, čo je pre mňa veľmi dôležitý progres, vzhľadom na to že sa mi ťaživý stav derealizácie zvykol spájať aj s úzkosťami prameniacimi z obsesívnych otázok ako „Čo keď si ľudia okolo mňa všimnú že tu nie som ? ...Čo keď si všimnú že nie som reálna?“. Tieto otázky už mi neobmedzujú bytie odkedy som začala tráviť čas s ľuďmi, ktorým som mohla otvorene povedať že mám tieto strachy v mysli, ich vyslovenie upokojilo úzkosť a v súčasnosti sa mi tieto otázky už v hlave nevynárajú. Všeobecne čo sa týka môjho súčasného postoju, dospela som k tomu že derealizáciu nevnímam ako obmedzenie môjho života, ale vnímam ju ako jeho prostú súčasť. To voči čomu sa človek vzpiera, to rastie, jav ktorý sa mi potvrdil vo veľmi radikálnych formách pri mnohých vnútorných procesoch. Už vyše roka sa nezaoberám tým ako derealizáciu odstrániť, miesto toho sa ju snažím pochopiť, naučiť sa v nej hýbať. Práve toto pozorovanie mi poskytlo viacero vecí ktoré by som tu ešte rada rozpísala, preto som si súčasný prežitok ponechávala na koniec textu. Prvá vec ktorú zmienim, je že mimo pred tým spomenutých „návalov reality“ (kt. som za posledný čas nezažila popravde už ani „nepamätám kedy“ - čo by pri mojej zderealizovanej pamäti mohlo znamenať pred mesiacom alebo pred rokom čiže nebudem ani skúšať odhadnúť pozn. vlastne mám dojem že som tento nával na pár sekúnd zažila tento týždeň..., hurá pamäť) sa pohybujem v stave derealizácie neustále. Nie je však stále citeľný. Teda pokiaľ som niečím aktívne zamestnaná a vedome neupnem moju pozornosť na svoje vnímanie, tak derealizácia nie je väčšinou až tak ťaživá že by ma obťažovala, vyrušovala. Samozrejme nastávajú aj momenty (hodiny až dni) kde derealizácia naberá intenzitu ktorá ma už pri mojich každodenných aktivitách vyrušuje. Vlastne, aj v momente keď píšem koniec tohto textu mi muška dereálka výrazne bzučí v hlave. Som na návšteve u kamarátky, ktorú vždy neskutočne rada vidím. A keď sa z niečoho teším tak nestíham spracovať – no všetko ostatné mimo tohto tešenia. Pred tým než som trafila do kaviarne kde práve píšem, sa mi kamoška snažila v električke vysvetliť kade pôjdem, keď z električky vystúpim. Navrhla aj online mapy. Rovno som nápad zamietla. Ledva spracovávam súčasný priestor, niet šance že by som spracovala orientáciu v priestore v ktorom sa budem vyskytovať až o desať minút, a už vôbec nepripadá do úvahy žeby som tento priestor spracovala v jeho virtuálnej podobe. Samozrejme keď sme vystúpili na mieste, trafila som kde bolo treba. Niekedy sa mi zdá že moje vedomie jednoducho odmieta vstrebávať veci ktoré mu prídu zbytočné. Vyberá si to čo mu práve príde dôležité. Keď sa teším tak sa teším, na miesto trafím až keď na to príde čas. Celkovo som niekedy derealizácií vlastne vďačná a to zo viacero vecí ; 1. Nevydržím v práci ktorá mi neposkytuje pocit významu, zadosťučinenia. Už asi tri krát som sa snažila brigádovať ako čašníčka, nikdy som nevydržala dlhšie ako dva týždne. Každý odo mňa niečo žiada, každý niečo kričí – vidím ľudí ktorý sa ponárajú v alkohole aby utiekli od seba a jediné čo mám nakázané/ dovolené robiť je naliať im ďalšie poldo. V takejto situácií môj mozog mieri k tomu že si od ľudí odoberá nálepku „reálny“. Mám dojem že komunikujem s fiktívnymi postavičkami bez emócií, myšlienok. Nevnímam ľudí okolo seba, to potom prerastie do toho že prestávam spracovávať samotný priestor a končí to pritom že mám sama dojem že vlastne neexistujem. A tento pocit „neexistovania“ nespočíva v emočne založených veciach ako „nezáleží na mne“, „nikto si ma nevšíma“ , „neviem nič zmeniť“ haha nie, na toto by bola treba prítomnosť ega. Ja sa jednoducho vytrácam z priestoru a tým pádom padá akýkoľvek nátlak na vykonanie akejkoľvek akcie. Nerozumiem tomu prečo by som mala ísť naliať niekomu drink, nerozumiem že som niekoho zamestnanec, nerozumiem že „som“. V tomto momente mozog prepína na automatiku. Ruky, nohy, ústa konajú samé bez môjho pričinenia. Konajú niečo čomu nerozumiem. A „ja“ alebo skôr „vedomie“, nemôže nič iné než utrápené telo pozorovať a je myslím úplne adekvátne že sa tento pozorovateľ chce od tohto zotročeného tela odpojiť. CHCE ODLETIEŤ, ZMIZNÚŤ. „Ja vedomie“ som vláčené za povrázok akousi automatikou mozgu. Takýto zmätok je neznesiteľný a doteraz vždy viedol ku okamžitej výpovedi z brigády haha. No tak... jednoducho som ukrátená o možnosť brigádovať ako čašníčka. Je to naozaj také ukrátenie? Nemyslím si. Miesto toho brigádujem na miestach kde sa viem vo svojej derealizácií pohybovať – napr. tábory s deťmi – tu vzhľadom na nespočet v priestore lietajúcich malých človekov a piskľavých výkrikov samozrejme derealizácia tiež šantí v plnej paráde, nemám však dojem že ma to obmedzuje. Tie deti sú tiež v úplne inej sfére vnímania, vďaka derealizácií sa mi s nimi komunikuje vlastne niekedy aj ľahšie. A hlavne moje vedomie nemá boľavú potrebu odletieť z hmoty, keďže vnímam význam môjho pobytu v nej. A tiež nevidím problém v tom že sa v priestore úplne adekvátne nevyznám, keďže som obklopená človiečikmi ktorí sa mi javia že to vnímajú tak isto. 






























































































 
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one