2. Som upozornená na emócie ktoré by inak možno ostali nepovšimnuté. Tu spomeniem „kauzu Brno“. Z nejakého dôvodu vždy keď som navštívila Brno, stav derealizácie lietal v neznesiteľných merítkách. Dlho som to neriešila, povedala som si že s Brnom je proste niečo zle. Až v čase keď už som sa hlbšie zaujímala o logiku derealizácie, som sa to pokúsila v mysli nejako spojiť. Už som vedela že derealizácia často narastá keď som na mieste kde nechcem byť, alebo teda na mieste ktorému nerozumiem, nerozumiem dôvodu prečo tam som. Do Brna som chodila za kamarátom, ktorý ma vlastne ako človeka kompletne negoval a ja som to dlho nedokázala prekuknúť keďže som si v ňom projektovala otca, ktorý ma negoval podobne. Ako náhle som toto rozlúskla a ukončila vzťah s daným kamarátom, Brno je už úplne príjemne zvládateľné a derealizácia neprekračuje stupeň v kt. by sa stala obmedzujúcou. Nemyslím že by som ku hlbšiemu skúmaniu toxicity môjho a kamarátovho vzťahu dospela, nebyť záujmu o derealizáciu, ktorá v Brne vždy narastala. - 3. To čo som kedysi nazývala obmedzením vlastne obmedzením možno vôbec nie je. Rok nazad som ešte ponímala derealizáciu tak, že ma o vnem reality ukracuje. Nebola som totiž schopná poňať celú realitu, priestor, zvuk, čas - NARAZ. Stále nie som. Akosi však už nevidím potrebu vstrebať všetko „naraz“. To čo som kedysi nazývala závesom/ hmlou/ sklom je vlastne lupa. Počas intenzívneho stavu nedokážem vstrebať celé priestranstvo naraz. Povedzme že práve sedím na balkóne. Spôsobuje mi zmätok snažiť sa ulapiť celý obraz predo mnou ucelene, totiž bytovky, vtáčik na anténe, ľudia dole na parkovisku, obloha ... každá z týchto vecí mi príde rozdelená do úplne inej vrstvy. Vnem je zahmlený keď sa snažím tieto vrstvy spojiť. A však ako náhle sa sústredím iba na jednu z daných vrstiev, tak jej intenzita narastá. Dajme tomu že sa rozhodnem sústrediť na tú oblohu – jej farby sa stávajú sýtymi do bodu kde to viem cítiť na úrovni emočnej, viem polapiť jej arómu, viem pocítiť samostatný svet, ktorý obloha obsahuje. Obloha je viac než vnímateľná, je sýta, korenistá, výrazná. A vlastne, keď si tak spomeniem na spomenuté návaly reality, tak pri nich bol celý priestor takto sýty. Čiže tu beriem späť, možno ak príde na vnímanie obrazu/ priestoru naokolo, tak predsa derealizácia niečo uberá. Tiež je však pravda že keby derealizácia zmizne z môjho života, asi by som sa nikdy neprestala nečinne obzerať naokolo. A ešte ku prirovnaniu derealizácie ku lupe – toto viem aplikovať aj pri sústredení na akcie. Ak s niekým vediem náruživý rozhovor, tak nestíham spracovávať priestor v ktorom sa vyskytujeme, momentálne ten priestor už jednoducho neriešim čo mi vlastne dáva väčšie kapacitu do ktorej viem vstrebávať samotný rozhovor. Nápodobne keď sa venujem nejakej kreatívnej aktivite (písanie, kamera, strih) tak mi stav derealizovnej sústredenosti vlastne vyhovuje, lebo sa dostávam do istého, ja to nazývam tranzom ale to je asi veľmi neodborné pomenovanie, každopádne... uviaznutie vo vlastnom priestore mysle mi v tomto prípade robí vlastne príjemnú službu. Problém je však nasledovná štvrťhodinka po takomto „kreatívnom tranze“, úprimne sa čudujem že sa mi doteraz nepodarilo takto vletieť niekomu pod auto. Priestor v ktorom sa potom vyskytujem nie je ulica po ktorej kráčam, chôdzu riadi automatika ktorá má tendenciu zmeškať zo dva autobusy a vyskytnúť sa na uliciach na kt. si nepamätám ako som sa dostala. Tak fajn, to by bolo takmer všetko. Posledné vec kt. spomeniem a skrz kt. sa napojím na záver textu: ; Hranie hier ako Sims vedie ku tomu že následne absolútne nezvládam realitu, vlastne už si ani neuvedomujem že v nejakej som, objekty mi nedávajú žiadnu logiku a je to podobne ako kedysi po opici z alkoholu, nerada opúšťam izbu, keďže pobyt vo virtuálnej realite ma dohnal k tomu že nespracovávam tú svoju. A aj keď sa v takýchto momentoch neviem dohnať ku akejkoľvek akcií v mojom živote, o to vášnivejší som pozorovateľ. Pri stave intenzívnej derealizácie (ktorá samozrejme nastáva nie len keď hrám pridlho Simsa :D :D ) dokážem polhodinu sedieť a pozorovať jeden objekt v priestore akoby som nikdy nevidela nič viac fascinujúce, nech už je to prázdny tanier, pohár, hrebeň, no čokoľvek. Všeobecne ma intenzívny stupeň derealizácie dovádza k tomu že sa stávam viac pozorovateľom než činiteľom, akákoľvek akcia mi príde tabu, keďže ničomu nerozumiem. Ale práve preto že ničomu nerozumiem, to vášnivo mojimi zmyslami skúmam. Akoby som hmotu ešte doposiaľ nevidela. Akoby som doposiaľ žiadne zmysli nemala. Pri takomto bezprostrednom skúmaní hmoty, alebo teda skôr skúmaní jednotlivých úlomkov nej (objekty, zvuky, vône) sa mi často zvyknú vynárať aj spomienky o ktorých som doposiaľ nemala šajny. Okej a teraz po deviatich A4 konečne záver, neviem ako to tu súvislo uzavrieť, poviem len že dúfam že bude tento text niečím nápomocný, snažila som sa vybaviť všetko čo mi prišlo že by mohlo byť podstatné, informatívne. Tiež pardón ak som tých informácií zhrnula primoc a zahltila čitateľa pridlhým výlevom haha :D Prajem krásny deň. - Lívia



















































































 
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one