Môj derealizačný príbeh Je to približne 7 až 8 rokov, čo moje vnímanie je zahmlené, snové, málo živé, desaturované, vláčne. Keď sa dívam do minulosti, neviem si zaiste spomenúť na moment, kedy by sa mi to vnímanie dramaticky zmenilo a taktiež nie som si istá, či niekedy bolo bez akejkoľvek pridanej derealizačnej hodnoty, teda čisté, normálne. Moja prvotná vedomosť o pojmoch derealizácia a depersonalizácia prišla po zhliadnutí filmu Numb (2007) s Matthewom Perrym, ktorý sa dotýka depersonalizačných a derealizačných situácií a tém. Ako prvú zmienku o DR/DP v súvislosti so mnou- spomínam si, keď som mala 15 rokov navštevovala som psychologičku a zdôverila som sa jej o svojich ťažkostiach s vnímaním reality, popisovala som nasledovne: medzi mnou a externou realitou bolo sklo, ktoré mi nedovoľovalo riadne participovať na svojom vlastnom živote. Akoby som sa dívala len na ničneznamenajúce divadelné predstavenie. Do ktorého ani nemôžem zasiahnuť len bezmocne sledovať. Slečna psychologička na to možno nevedela reagovať, pretože sme túto tému nikdy poriadne neprebrali, nikdy sme sa jej nechopili. Zrejme som prichádzala do štádií, kedy som si začala uvedomovať vzdialenosť medzi sebou a svetom a začalo mi to prekážať. Počas strednej školy sa DP/DR na našej škole stalo trendom a vec, že zrazu to bola módna záležitosť znamenala, že som o tejto skutočnosti prestala hovoriť a prestala som to riešiť. Príjemné obdobie kedy som DP/DR zatlačila do úzadia. Nastalo obdobie kedy som to opätovne začala riešiť, pretože mi to začalo veľmi prekážať v každodennosti, prelínajú sa mi odrazy, vadia umelé svetlá, okolo ľudí vidím neexistujúce obrysy, ťažko fungujem s technikou, mám dojem že s narastajúcim stresom sa viac disociujem od reality a tým pádom DP/DR zažíva rozkvet. Ak by som mala vziať do úvahy svoje detstvo, tak som si prešla traumatickými momentmi, pri ktorých som musela ostať racionálna a potlačiť emócie ako úzkosť a strach, teda disociovať sa od nich/teda od seba?—tam to mohlo prepuknúť taktiež. Na traumy si spomínam najživšie aj keď mohli byť v tom momente vlastne dosť nejasné a realita hmlistá. Učím sa neprikladať obrovskú váhu týmto syndrómom, no stále sú dni kedy ma pohltia natoľko, že moje každodenné fungovanie sa vymyká požadovanej norme. Čím viac meditujem a jógujem, tým som pokojnejšia ale zároveň disociovanejšia. Stále pátram.




























































































 
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one